Bratislavský kraj naozaj milujem. So všetkými jeho prednosťami aj slabými stránkami. Je to pre mňa región, ktorý je dosť malý na to, aby sme sa poznali, ale zároveň dosť veľký, aby poskytol akú takú anonymitu. Má dokonalú polohu, všade to je kúsok (Viedeň na kultúru, Rakúsko na lyžovanie, Budapešť a Praha, chorvátske more, atď.). Máme okolo seba nádhernú prírodu (dunajské zákutia, Malé Karpaty). Je to kraj bezpečný, bez zemetrasení, s chutnou pitnou vodou z kohútika. Celkovo si myslím, že Bratislavský kraj ponúka dobrú kvalitu života, a mnohí si to ani neuvedomujeme.

Prakticky od svojich študentských čias cestujem. Jednak preto, že ma baví spoznávať iné krajiny, ale aj preto, že rád prinášam inšpirácie domov. Ako zlepšiť to či ono, ako robiť veci inak. Neustále ma ale znepokojuje jedna a tá istá otázka: Ako to, že to vo svete ide a u nás nie?

Ako to, že v Amsterdame majú toľko cyklotrás? Že vo Viedni prekvitá turizmus? Že v Prahe si vedia vážiť pamiatky? Ako je možné, že v Berlíne vedia vyriešiť mestskú dopravu? Že Ľubľana môže byť európske hlavné zelené mesto?

A my v Bratislave medzitým prestupujeme na mieste. Trestuhodne mrháme potenciálom, ktorý tu máme. Historické pamiatky chátrajú. Zeleň ustupuje nudnej a prebujnelej výstavbe. Ulice sú zapratané autami. Verejná doprava mešká. Seniori upadajú do zabudnutia. Športoviská zarastajú burinou. Mestá a obce ostali na periférii záujmu župy.

Priznám sa, že ma to štve. A už ma nebaví nečinne sa prizerať ako to nejde. Keď sme v roku 2008 zakladali s Rišom Sulíkom a ďalšími ľuďmi stranu Sloboda a Solidarita, povedali sme si, že chceme byť iní. Že nechceme byť bábkami v rukách oligarchov. Naopak, dali sme dokopy odvážnych ľudí, ktorí svoje vízie vedia podložiť argumentami. Vytvorili sme stranu odborníkov.

Inak tomu nie je ani v tohtoročných župných voľbách v Bratislave. Postavili sme silnú 49-člennú zostavu kandidátov na poslancov. Máme kvalitný program pripravený skúsenými odbornými tímami. Áno, v dnešnej dobe je mimoriadne populárne byť „nezávislým“ kandidátom. Ale ja už teraz viem, že v zastupiteľstve sa budem môcť oprieť o podporu širokej pravicovej koalície. A čo ostatní? Frešo, Ftáčnik aj Kusý kandidujú sami ako kôl v plote. Župan bez poslancov totiž zo svojho volebného programu nepresadí nič.

Pavol Frešo ako predseda SDKÚ nechal definitívne zmiznúť vlastnú politickú stranu zo scény a opustili ho už skoro všetci bývalí stranícki kolegovia. Milan Ftáčnik, tradične podporovaný ľavicovým spektrom voličov, by sa v dnešnom 45-člennom zastupiteľstve mohol oprieť presne o jedného poslanca! A Rudolf Kusý doteraz nevysvetlil pôvod peňazí na svoju nákladnú volebnú kampaň, takže je dôvodná obava, že z nezávislého kandidáta sa stane až príliš závislý (nezabúdajme, že „nezávislosť“ tohto kandidáta v minulosti začínala a končila v poslaneckom klube SMER-u alebo SDKÚ).

Nenechajme v župných voľbách zvíťaziť opozerané tváre, ktoré mali dosť šancí, aby ukázali svoje (ne)schopnosti. Nenechajme sa ani opiť rožkom sľubmi tzv. nezávislých kandidátov, ktorých kampane kladú viac otázok ako odpovedí.

Či už kedysi v podnikaní alebo teraz v politike, nikdy som sa nedal zastaviť rečami o tom, že to nejde. Vždy to ide.

Bratislavský kraj si zaslúži viac ako stagnáciu alebo populistické experimenty.

Text je súčasťou blogov Denníka N

PREČÍTAJTE SI...

Share This